Plávanie
HISTÓRIA PLÁVANIA
Vznik a vývoj plávania
Plávanie sa objavilo už v prehistorickej, teda pravekej dobe. Najstaršia zmienka o plávaní sa datuje od doby kamennej. Naši predkovia už pred tisícmi rokov spoznávali vodný svet, o čom svedčia nástenné maľby staré asi 7000 rokov. Tieto maľby sa našli v jaskyni Wādi Sura, nazývanej aj ako „jaskyňa plavcov“, ktorá sa nachádza v juhozápadnej časti Egypta, blízko Lýbie. Zdá sa, že zobrazujú plavecký štýl podobný prsiam a aj tzv. psíčka, pretože v tomto období človek pri plávaní napodobňoval pohyby zvierat. Taktiež je možné, že tieto pohyby mali aj rituálny význam, ktorý nesúvisel s plávaním. Práve zo starého Egypta máme aj veľa ďalších dôkazov, ktoré poukazujú na obľúbenosť plávania. Sú to napríklad mnohé sošky, maľby na vázach a záznamy na
papyrusoch, kde je zmienka o učiteľovi, ktorý učil deti faraónov plávať. Je zaujímavé, že v týchto dobách bolo plávanie prístupné aj ženám, o čom sa sa dozvedáme práve z týchto pravekých malieb a predmetov. Na hlinenej pečati, z obdobia medzi rokmi 4000 a 9000 pred našim letopočtom, môžeme vidieť štyroch plavcov, ktorí plávajú štýlom podobným kraulu. Na babylonských reliéfoch a na nástenných maľbách v Asýrii je znázornený plavecký štýl podobný dnešným prsiam. Najslávnejšie kresby ilustrujúce vtedajších plavcov boli nájdené na púšti Kebir, ich vek sa odhaduje na 6000 rokov. Ďalšou zaujímavosťou je, že v indickom paláci Mohenjo Daro z roku 2800 pred Kristom sa nachádzal aj plavecký bazén o veľkosti 30x60 metrov. V minojskom paláci Knossos, na gréckom ostrove Kréta, mali dokonca aj kúpele.
Približne od roku 2000 p.n.l. sa začalo plávanie spomínať aj v písaných dielach, známe sú napríklad Epos o Gilgamešovi, Homérove eposy Ilias a Odysea, Biblia a mnoho ďalších literárnych pamiatok.
V antickom Grécku dosiahlo plávanie veľký rozmach. Ideálom starých Grékov bola kalokagatia – symbióza krásneho tela a ušľachtilého ducha. Za gramotného Gréci považovali toho, kto vedel čítať, písať a – plávať. (Ľubomír Souček, 2003). Z gréckej mytológie je známa povesť o Leandrovi, ktorý každý večer plával cez úžinu Dardanely (cca 1400 m) za svojou milenkou Hérou. Solón v 7. storočí p. n. l. uzákonil plavecký výcvik chlapcov a dievčat. Plávanie bolo dokonca považované za jeden z najdôležitejších vyučovacích predmetov na gymnáziu a malo veľký podiel na telesnej príprave gréckeho vojaka. V námorných bitkách mali špeciálne vycvičení plavci za úlohu pod vodou doplávať k nepriateľskej lodi a spôsobiť tam paniku ešte pred začatím boja. Tento spôsob výchovy vojakov sa neskôr preniesol aj do starovekého Ríma. Tam vznikli aj tzv. naumachie, ktoré boli obdobou gladiátorských zápasov, ale konali sa vo vode.
Telesná výchova v ďalších historických obdobiach postupne upadala, dokonca v období feudalizmu cirkev zakázala starostlivosť o telo. Napriek tomu bolo plávanie súčasťou rytierstva a patrilo medzi sedem rytierskych cností. Až s príchodom humanizmu od toho cirkev upustila a v roku 1538 nemecký profesor Nikolaus Wynmann napísal prvú knihu o plávaní „Colymbetes“. Jeho cieľom nebolo cvičenie, ale skôr zníženie rizika utopenia sa. Táto kniha obsahovala aj metodiku učenia sa plaveckého štýlu prsia, a taktiež zahŕňala aj nápady na pomôcky pri plávaní, napríklad vzduchom naplnený kravský mechúr, nafúkané kože zvierat (mussuk), zväzky trstiny a korkové nadľahčujúce opasky. Približne v rovnakom období ako Wynmann napísal knihu aj Angličan E. Digby a v nej tvrdil, že ľudia dokážu plávať lepšie ako ryby. Leonardo Da Vinci v stredoveku navrhol aj prvé modely plávacích záchranných viest.
V roku 1603 v Japonsku zaviedli plávanie do vojenských samurajských škôl a od r. 1870 bolo povinným vyučovacím predmetom aj na ostatných školách.
V Paríži v roku 1760 zriadili verejnú plaveckú školu. V Prahe založil generál V. Pfuel v roku 1808 prvú vojenskú plaváreň v Európe, r. 1812 vznikla takáto plaváreň vo Viedni a v roku 1817 v Berlíne.
S vývojom plávania sa vyvíjala aj jeho technika. Zo záznamov a obrazov v staroveku je zrejmé, že sa v tých časoch plávalo zväčša spôsobom, pri ktorom sa striedavo pracovalo rukami aj nohami. V období renesancie sa vyučoval pohyb odpozorovaný od žiab. Súpažný spôsob podobný plávaniu na prsiach sa rozšíril v 17. až 19. storočí v Japonsku. Stredná Európa sa stala centrom súnožného a súpažného spôsobu plávania, v prímorských krajinách prevládali striedavé spôsoby. Juhoamerickí a severoamerickí indiáni plávali rukami striedavo a nohami súčasne. Od nich prevzali tento spôsob plávania španielski námorníci, ktorí ho uviedli do Európy. Vzniklo španielske tempo.
Angličan John Arthur Trudgen zaviedol plavecké súťaže a zdokonalil španielske tempo tým, že začal prenášať ruky nad hladinou. Podľa neho sa nazýval nový spôsob plávania Trudgenov štýl.
Závodné plávanie v Európe vzniklo okolo roku 1800. Prvé plavecké preteky sa uskutočnili r. 1837 v Londýne, kde vznikli aj prvé plavecké kluby.
V roku 1875 anglický kapitán Matthew Webb ako prvý preplával Lamanšský prieliv za 21 hodín a 45 minút.
V roku 1896 bolo plávanie súčasťou prvých moderných olympijských hier v Aténach. Prvým olympijským víťazom v plávaní sa stal Maďar A. Hajós. Ženy sút'ažili v plávaní na OH po prvý krát v roku 1912 v Štokholme.
V roku 1908 bola založená svetová plavecká asociácia FINA (Fédération Internationale de Natation Amateur), ktorá vydala pretekárske pravidlá. V súčasnosti zastrešuje okrem plávania aj iné vodné športy, napr. potápanie, vodné pólo, synchronizované plávanie, atď.
V rámci olympijských hier mi nedá nespomenúť aspoň dve najvýznamnejšie legendy. Jednou z nich je Mark Spitz (USA), ktorý na OH v Mníchove v roku 1972 získal 7 zlatých medailí, čo sa doposiaľ na jednej olympiáde ešte žiadnemu športovcovi nepodarilo. Druhá olympijská legenda je plavkyňa Dawn Fraserová (Austrália), ktorá z troch olympijských hier (Melbourne 1956, Rím 1960 a Tokio 1964) získala spolu 4 zlaté a 4 strieborné medaile.
V roku 1998 Benoît Lecomte, sprevádzaný loďou a dvoma námorníkmi, preplával Atlantický oceán - spolu 5600 kilometrov za 72 dní, pričom plával 6 až 8 hodín denne.
Vznik a vývoj plávania na území Česka a Slovenska
Počiatky športového plávania u nás súviseli so zakladaním prvých športových klubov v 90. rokoch 19. storočia. Prvé športové oddiely boli založené v mestách ako Praha, Plzneň, Pardubice, Tábor, Brno, Ostrava, Bratislava a Košice.
V r. 1919 bol založený Československý amatérsky plavecký zväz (ČsAPS), ktorý sa v roku 1920 stal ako jediný predstaviteľ československého plávania členom FINA. V r. 1923 bol založený Slovenský plavecký zväz, ktorý ešte v tom istom roku vstúpil do Československého plaveckého zväzu.
V roku 1952 na OH v Helsinkách štartovali traja slovenskí plavci.
V sedemdesiatych rokoch bol najúspešnejším slovenským i československým plavcom M. Roľko zo Slávie UK Bratislava. Na OH v Montreale v r. 1976 obsadil na 200 m znak 6. miesto. Na majstrovstvách Európy vo Švédsku získal titul majstra Európy na 100 m znak a na 200 m znak bol ocenený striebrom. Štartoval i na OH v Moskve v r. 1980, kde obsadil na 100 m znak 4. miesto. Z ďalších slovenských plavcov dosiahol európsku úroveň iba M. Géry, keď na ME v Sofii v r. 1985 získal bronzovú medailu na 100 m motýlik.
Na OH v Atlante v r. 1996 štartovali traja naši plavci: Moravcová, Kodajová a Machovič, no do finále však nepostúpili. Martina Moravcová odišla do USA, čo výrazne prospelo k jej plaveckému rastu. Postupne získala medaily na ME a MS a prekonala európsky a svetový rekord, vďaka čomu patrí k svetovej plaveckej špičke. Jej najväčším úspechom sú dve strieborné medaily na OH v Sydney v r. 2000 (na 100 m motýlik a 200 m voľný spôsob).
Činnosť plaveckého športu v súčasnosti na Slovensku riadi Slovenská plavecká federácia (SPF), ktorá registruje 55 plaveckých klubov a 3250 členov.